Príhovor Svätého Otca Leva XIV. diplomatickému zboru akreditovanému pri Svätej stolici,

16. mája 2025

Eminencia, Excelencie, vážené dámy a páni, pokoj s vami!

Ďakujem Jeho Excelencii pánovi Georgovi Poulidesovi, veľvyslancovi Cyperskej republiky a dekanovi diplomatického zboru, za srdečné slová, ktoré mi adresoval v mene vás všetkých, ako aj za jeho neúnavnú prácu, ktorú vykonáva s obvyklou energiou, zanietením a šarmom – vlastnosťami, ktoré mu získali úctu všetkých mojich predchodcov, s ktorými sa v uplynulých rokoch počas svojej misie pri Svätej stolici stretol, a osobitne zosnulého pápeža Františka.

Chcem vám tiež vyjadriť vďačnosť za mnohé blahopriania, ktoré nasledovali po mojej voľbe, ako aj za prejavy sústrasti po úmrtí pápeža Františka, ktoré im predchádzali a prichádzali aj z krajín, s ktorými Svätá stolica nemá diplomatické vzťahy. Je to významný prejav úcty, ktorý povzbudzuje k prehlbovaniu vzájomných vzťahov.

V našom dialógu by som si želal, aby vždy prevažoval zmysel pre spolupatričnosť – diplomatické spoločenstvo totiž predstavuje celú rodinu národov, ktorá sa delí o radosti i bolesti života a o ľudské i duchovné hodnoty, ktoré ju napĺňajú. Pápežská diplomacia je totiž prejavom samotnej katolicity Cirkvi a vo svojej diplomatickej činnosti je Svätá stolica vedená pastoračnou naliehavosťou, ktorá ju neženie k vyhľadávaniu privilégií, ale k zosilňovaniu svojho evanjelizačného poslania v službe ľudstvu. Zápasí s každou ľahostajnosťou a neustále burcuje svedomie, ako to neúnavne robil môj ctihodný predchodca, vždy pozorný k volaniu chudobných, núdznych a vylúčených, ako aj k výzvam našej doby – od ochrany stvorenstva až po umelú inteligenciu.

Vaša dnešná prítomnosť je nielen konkrétnym znakom pozornosti vašich krajín voči Apoštolskej stolici, ale aj darom pre mňa, ktorý mi umožňuje opätovne vám vyjadriť túžbu Cirkvi – i moju osobnú – osloviť a objať každý národ a každého jednotlivého človeka na tejto zemi, túžiaceho a potrebujúceho pravdu, spravodlivosť a pokoj! Mojím životným príbehom, ktorý sa formoval medzi Severnou Amerikou, Južnou Amerikou a Európou, sa v istom zmysle odzrkadľuje aj táto túžba prekračovať hranice, aby sme sa stretli s rozličnými ľuďmi a kultúrami.

Prostredníctvom vytrvalej a trpezlivej práce Štátneho sekretariátu chcem upevňovať vzájomné poznanie a dialóg s vami a s vašimi krajinami, z ktorých mnohé som mal už tú milosť navštíviť počas svojho života, najmä v čase, keď som bol generálnym priorom augustiniánov. Dúfam, že Božia prozreteľnosť mi dopraje ďalšie príležitosti na stretnutie s krajinami, z ktorých pochádzate, a umožní mi využiť každú možnosť potvrdiť vo viere mnohých bratov a sestry roztrúsených po svete a budovať nové mosty so všetkými ľuďmi dobrej vôle.

V našom dialógu by som si prial, aby sme mali na pamäti tri kľúčové slová, ktoré tvoria piliere misijného pôsobenia Cirkvi a práce vatikánskej diplomacie.

Prvým slovom je pokoj. Príliš často ho chápeme „negatívne“, teda len ako neprítomnosť vojny a konfliktu, pretože konfrontácia je súčasťou ľudskej povahy a stále nás sprevádza, pričom nás často vedie k životu v neustálom „stave konfliktu“ – doma, v práci, v spoločnosti. Pokoj sa tak javí len ako prestávka, oddychový čas medzi jednou roztržkou a druhou, pretože napätia sú stále prítomné, podobne ako tlejúce uhlíky pod popolom, pripravené kedykoľvek sa rozhorieť.

Z kresťanského pohľadu – a aj z pohľadu iných náboženských skúseností – je však pokoj predovšetkým darom: prvým Kristovým darom: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam“ (Jn 14, 27). Je to však dar aktívny a zaväzujúci, ktorý sa týka každého z nás bez ohľadu na kultúrny pôvod a náboženskú príslušnosť a ktorý predovšetkým vyžaduje prácu na sebe samom. Pokoj sa buduje v srdci a zo srdca – vykoreňovaním pýchy a nárokov a ovládaním jazyka, lebo aj slovami možno zraniť a zabiť, nielen zbraňami.

Z tohto pohľadu považujem za zásadný prínos náboženstiev a medzináboženského dialógu pri vytváraní mierového prostredia. To si prirodzene vyžaduje plné rešpektovanie náboženskej slobody v každej krajine, lebo náboženská skúsenosť je základným rozmerom ľudskej osoby – ak ju opomenieme, len ťažko, ak vôbec, dosiahneme očistu srdca, nevyhnutnú pre budovanie mierových vzťahov.

Na tomto základe, ku ktorému sme všetci povolaní, možno vykoreniť všetky predpoklady konfliktu a deštruktívnej túžby po dobývaní. To si zároveň vyžaduje úprimnú vôľu viesť dialóg, poháňaný túžbou po stretnutí, nie po konfrontácii. V tejto perspektíve je potrebné vdýchnuť nový život multilaterálnej diplomacii a tým medzinárodným inštitúciám, ktoré boli vytvorené najmä s cieľom predchádzať sporom v rámci medzinárodného spoločenstva. Samozrejme, je potrebná aj vôľa prestať vyrábať prostriedky ničenia a smrti, pretože – ako pripomenul pápež František vo svojom poslednom posolstve Urbi et Orbi – „bez skutočného odzbrojenia nemôže byť pokoj [a] požiadavka každého národa zabezpečiť si obranu nesmie viesť k všeobecným pretekom v zbrojení“[1].

Druhým slovom je spravodlivosť. Usilovať sa o pokoj si vyžaduje konať spravodlivo. Ako som už naznačil, zvolil som si meno najmä podľa Leva XIII., pápeža prvej veľkej sociálnej encykliky Rerum novarum. V tejto dobe epochálnych premien si Svätá stolica nemôže odpustiť, aby pozdvihla svoj hlas voči mnohým nerovnostiam a nespravodlivostiam, ktoré vedú – okrem iného – k neľudským pracovným podmienkam a čoraz roztrieštenejším a konfliktným spoločnostiam. Treba sa tiež usilovať o nápravu globálnych nerovností, ktoré vedú k hlbokým priepastiam medzi kontinentmi, krajinami, ba dokonca aj vnútri samotných spoločností – medzi prepychom a biedou.

Povinnosťou tých, ktorí nesú zodpovednosť za vládu, je usilovať sa o budovanie harmonických a zmierených občianskych spoločností. Možno to dosiahnuť predovšetkým investovaním do rodiny, založenej na stabilnom zväzku muža a ženy, ktorá je „malou, no skutočnou spoločnosťou, predchádzajúcou každú občiansku spoločnosť“ [2]. Okrem toho sa nik nemôže vyhnúť podpore prostredia, v ktorom sa chráni dôstojnosť každého človeka, najmä tých najzraniteľnejších a najbezbrannejších – od nenarodeného dieťaťa až po starého človeka, od chorého až po nezamestnaného, či už je občanom, alebo migrantom.

Aj môj vlastný príbeh je príbehom občana, potomka migrantov, ktorý sám emigroval. Každý z nás sa počas života môže ocitnúť zdravý alebo chorý, zamestnaný alebo nezamestnaný, doma alebo v cudzine – jeho dôstojnosť však zostáva vždy rovnaká: dôstojnosť stvorenia, ktoré Boh chcel a miluje.

Tretím slovom je pravda. Nemožno budovať skutočne pokojné vzťahy – ani v rámci medzinárodného spoločenstva – bez pravdy. Tam, kde slová nadobúdajú dvojznačný a nejednoznačný význam a kde virtuálny svet so svojím skresleným vnímaním reality získava nekontrolovanú prevahu, je ťažké vytvárať autentické vzťahy, pretože chýbajú objektívne a reálne základy komunikácie.

Cirkev sa zo svojej strany nikdy nemôže zriecť povinnosti hovoriť pravdu o človeku a o svete, aj keď to niekedy vyžaduje otvorený jazyk, ktorý môže spočiatku vyvolať nepochopenie. Pravda však nikdy nie je oddelená od lásky, ktorá má vždy na zreteli život a dobro každého muža a každej ženy. Napokon, z kresťanského pohľadu pravda nie je presadzovaním abstraktných, neosobných princípov, ale stretnutím s osobou samotného Krista, ktorý žije v spoločenstve veriacich. Takto nás pravda neoddeľuje, ale umožňuje nám s väčšou silou čeliť výzvam našej doby, ako sú migrácia, etické využívanie umelej inteligencie a ochrana našej milovanej Zeme. Sú to výzvy, ktoré si vyžadujú úsilie a spoluprácu všetkých, pretože nik si nemôže myslieť, že ich zvládne sám.

Drahí veľvyslanci,

moje pôsobenie sa začína v srdci jubilejného roka, ktorý je osobitne venovaný nádeji. Je to čas obrátenia a obnovy, predovšetkým však príležitosť nechať za sebou spory a vydať sa na novú cestu, vedení nádejou, že spoločným úsilím – každý podľa svojej citlivosti a zodpovednosti – dokážeme budovať svet, v ktorom môže každý človek naplno rozvíjať svoju ľudskosť v pravde, spravodlivosti a pokoji. Dúfam, že sa to podarí vo všetkých oblastiach, a zvlášť tam, kde je to najviac potrebné – ako na Ukrajine či vo Svätej zemi.

Ďakujem vám za všetko, čo robíte pre budovanie mostov medzi vašimi krajinami a Svätou stolicou, a zo srdca žehnám vám, vašim rodinám i vašim národom. Ďakujem!

[Požehnanie]

A ďakujem vám za všetko, čo robíte!

Raduj sa, nebies Kráľovná: Nebojte sa! Prijmite pozvanie Cirkvi a Krista Pána
P:3, 11. 05. 2025 13:00, ZAH

Vatikán 11. mája (VaticanNews) V Nedeľu Dobrého pastiera, ktorá je zároveň Svetovým dňom modlitieb za povolania, sa nový pápež Lev XIV. prvýkrát prihovoril pred modlibou Raduj sa, nebies Kráľovná. Vo svojom posolstve vyjadril radosť z toho, že jeho prvá nedeľa v úrade patrí Kristovi – pravému pastierovi – a vyzval na modlitbu za kňazské a rehoľné povolania, ktoré Cirkev dnes naliehavo potrebuje.

Prinášame plné znenie príhovoru pápeža Leva XIV.

Drahí bratia a sestry, požehnanú nedeľu!

Považujem za Boží dar, že prvá nedeľa mojej služby biskupa Ríma pripadla na Nedeľu Dobrého pastiera, Štvrtú veľkonočnú nedeľu. V tento deň sa pri svätej omši vždy číta desiata kapitola Jánovho evanjelia, v ktorej sa Ježiš predstavuje ako pravý pastier, ktorý pozná a miluje svoje ovce a kladie za ne svoj život.

V túto nedeľu si už šesťdesiatdva rokov pripomíname Svetový deň modlitieb za povolania. A dnes Rím zároveň hostí Jubileum dychových hudieb a ľudových vystúpení. Srdečne pozdravujem všetkých týchto pútnikov a ďakujem im, že svojou hudbou a vystúpeniami obohacujú túto slávnosť – slávnosť Krista Dobrého pastiera. Áno, on vedie Cirkev svojím Svätým Duchom.

Ježiš v evanjeliu hovorí, že pozná svoje ovce, a že ony počúvajú jeho hlas a nasledujú ho (porov. Jn 10, 27). Skutočne, ako učí pápež svätý Gregor Veľký, ľudia „odpovedajú láskou tomu, kto ich miluje“ (Homília 14, 3 – 6).

Dnes teda, bratia a sestry, mám radosť, že sa môžem spolu s vami a s celým Božím ľudom modliť za povolania, najmä za povolania ku kňazstvu a zasvätenému životu. Cirkev ich veľmi potrebuje! Je dôležité, aby mladí muži a ženy nachádzali v našich spoločenstvách prijatie, vypočutie, povzbudenie na ceste rozlišovania povolania a aby sa mohli oprieť o dôveryhodné vzory veľkodušného darovania sa Bohu a bratom a sestrám.

Prijmime pozvanie, ktoré nám zanechal pápež František vo svojom posolstve k dnešnému dňu: pozvanie prijímať mladých a sprevádzať ich. A prosme nebeského Otca, aby sme si navzájom – každý podľa svojho stavu – boli pastiermi „podľa jeho srdca“ (porov. Jer 3,15), schopnými pomáhať si kráčať v láske a pravde. A mladým hovorím: „Nebojte sa! Prijmite pozvanie Cirkvi a Krista Pána!“

Nech nás na ceste nasledovania Ježiša vždy sprevádza Panna Mária, ktorej celý život bol odpoveďou na Pánovo volanie.

Nikdy viac vojnu! Lev XIV. pripomenul výročie konca Druhej svetovej vojny
P:3, 11. 05. 2025 13:25, ZAH

Vatikán 11. mája (VaticanNews) V nedeľu 11. mája sa Svätý Otec Lev XIV. počas stretnutia s veriacimi na Námestí svätého Petra prihovoril pútnikom pri modlitbe Raduj sa, nebies Kráľovná. Jeho slová sa niesli v duchu modlitby za duchovné povolania a výzvy na mier vo svete.

Svätý Otec pripomenul výročie konca Druhej svetovej vojny:

„Obrovská tragédia Druhej svetovej vojny sa skončila pred 80 rokmi, 8. mája, po tom, čo si vyžiadala 60 miliónov obetí. V dnešnej dramatickej situácii, ktorú opakovane označil pápež František za ‚tretiu svetovú vojnu po častiach‘, sa obraciam na mocných tohto sveta a opakujem stále aktuálnu výzvu: ‚Nikdy viac vojnu!‘“

S hlbokou bolesťou hovoril Svätý Otec Lev XVI. o utrpení ukrajinského ľudu: „Nosím vo svojom srdci utrpenie milovaného ukrajinského ľudu – urobme všetko, čo je v našich silách, aby sa čím skôr dosiahlo skutočné, spravodlivé a trvalé mierové riešenie. Nech sú prepustení všetci zajatci a deti sa môžu vrátiť k svojim rodinám.“

Nezabudol ani na dramatickú situáciu v Pásme Gazy: „Hlboko ma zraňuje to, čo sa deje v Pásme Gazy – nech sa okamžite zastaví paľba! Je nevyhnutné poskytnúť humanitárnu pomoc vyčerpanému civilnému obyvateľstvu a zabezpečiť prepustenie všetkých rukojemníkov.“

Ako pozitívny signál vnímal pápež oznámenie o prímerí medzi Indiou a Pakistanom: „S uspokojením som prijal oznámenie o prímerí medzi Indiou a Pakistanom a dúfam, že prostredníctvom nadchádzajúcich rokovaní sa čoskoro dosiahne trvalá dohoda.“

V závere príhovoru sa rímsky biskup obrátil s prosbou ku Kráľovnej pokoja: „Koľko ďalších konfliktov ešte prebieha vo svete! Túto naliehavú výzvu zverujem Kráľovnej pokoja, aby ju predniesla Pánovi Ježišovi a vyprosila nám zázrak pokoja.“

Pozdrav pútnikom a matkám

V závere príhovoru Svätý Otec pozdravil veriacich a pútnikov z rôznych častí sveta – zo Španielska, Malty, Panamy, Spojených štátov, ale aj z rôznych talianskych miest. Osobitne spomenul účastníkov manifestácie „Vyberme si život“ a mladých z bratstva v Reggio Emilia.

Nezabudol ani na Deň matiek, ktorý sa v túto nedeľu slávil v Taliansku i v ďalších krajinách: „Všetkým mamám posielam srdečný pozdrav spolu s modlitbou za ne i za tie, ktoré sú už v nebi. Požehnaný sviatok všetkým mamám!“

Pápež príhovor zakončil pozdravom: „Ďakujem vám všetkým a prajem požehnanú nedeľu!“

Homília Svätého Otca Leva XIV.
Vatikánske krypty v Bazilike svätého Petra, nedeľa 11. mája 2025

Začnem po anglicky a potom poviem niekoľko slov po taliansky.

Evanjelium, ktoré sme práve počuli na túto Nedeľu Dobrého pastiera: Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony ma nasledujú.

Myslím na Dobrého pastiera, osobitne v túto nedeľu, ktorá má vo veľkonočnom období taký výnimočný význam. Keď slávime začiatok tohto nového poslania služby, do ktorej ma Cirkev povolala, niet lepšieho príkladu ako Ježiš Kristus, ktorému odovzdávame svoj život a na ktorom sme závislí. Ježiš Kristus, ktorého nasledujeme – on je Dobrý pastier a on nám dáva život: cestu, pravdu a život. Preto dnes slávime túto chvíľu s radosťou a z hĺbky srdca vám ďakujem za vašu prítomnosť.

Dnes je Deň matiek. Myslím, že je tu prítomná len jedna mama: šťastný Deň matiek! Jedným z najkrajších prejavov Božej lásky je láska, ktorú matky vylievajú najmä na svoje deti a vnúčatá.

Táto nedeľa je výnimočná z viacerých dôvodov – prvým, ktorý by som spomenul, sú povolania. Počas nedávnej práce kardinálov, pred voľbou nového pápeža i po nej, sme veľa hovorili o povolaniach v Cirkvi a o tom, aké dôležité je, aby sme ich všetci spoločne hľadali. Predovšetkým tým, že dávame dobrý príklad svojím životom – s radosťou, žijúc radosť evanjelia. Nie tak, že druhých odrádzame, ale naopak, hľadáme spôsoby, ako povzbudiť mladých ľudí, aby počuli Pánov hlas, nasledovali ho a slúžili v Cirkvi. „Ja som dobrý pastier,“ hovorí nám.

A teraz pridám ešte zopár slov aj po taliansky, pretože toto poslanie, ktoré nesieme, sa už netýka len jednej diecézy, ale celej Cirkvi: tento univerzálny duch je veľmi dôležitý. Nachádzame ho aj v prvom čítaní, ktoré sme počuli (Sk 13,14.43–52). Pavol a Barnabáš idú do Antiochie, najprv k Židom, ale tí nechcú počúvať Pánov hlas, a tak začnú ohlasovať evanjelium celému svetu – pohanom. Vydávajú sa, ako vieme, na veľké misijné dielo. Svätý Pavol príde až do Ríma, kde ho nakoniec aj zavŕši. Ďalší príklad svedectva dobrého pastiera. No zároveň je v tomto príklade aj veľmi osobné pozvanie pre nás všetkých: čo znamená ohlasovať evanjelium celému svetu.

Odvahu! Nebojte sa! Ježiš to vo svojom evanjeliu opakuje mnohokrát: „Nebojte sa!“ Treba mať odvahu pri svedectve, ktoré vydávame – slovom a najmä životom: darovaním života, službou, niekedy aj s veľkými obetami, aby sme naplno žili toto poslanie.

Videl som jednu krátku myšlienku, ktorá ma veľmi oslovila, lebo zaznieva aj v evanjeliu. V tomto zmysle sa niekto spýtal: „Keď premýšľaš o svojom živote, ako vysvetlíš, kam si sa dostal?“ Odpoveď, ktorú táto úvaha ponúka – a v istom zmysle je aj mojou odpoveďou – znie: počúvať. Aké dôležité je počúvať! Ježiš hovorí: „Moje ovce počúvajú môj hlas.“ Myslím si, že je nesmierne dôležité, aby sme sa všetci stále viac učili počúvať – aby sme vstúpili do dialógu. Najprv s Pánom: vždy počúvať Božie slovo. A potom aj načúvať druhým, vedieť budovať mosty, vedieť načúvať bez súdenia, nezatvárať dvere v domnienke, že my máme celú pravdu a nikto nám nemá čo povedať. Je veľmi dôležité počúvať Pánov hlas, počúvať sa navzájom v tomto dialógu a vnímať, kam nás Pán volá.

Kráčajme spolu v Cirkvi a prosme Pána, aby nám dal túto milosť: schopnosť počúvať jeho slovo a slúžiť celému jeho ľudu.

Preklad Martin Jarábek

Na konci svätej omše sa pápež pomodlil pri hroboch svojich predchodcov a pri výklenku, kde sú uložené páliá. O dvanástej hodine sa pápež ujal modlitby Raduj sa, nebies Kráľovná (Regina Caeli) z centrálnej lodžie Vatikánskej baziliky.

Zdroj: VaticanNews, česká a slovenská redakcia